Hostina pro vrány 1+2 - Píseň ledu a ohně - kniha čtvrtá

Po prvých troch častiach knihy, ktoré som doslava zhltla ma tento raz čakalo výrazné sklamanie. Bol to este vobec George Martin ako ho pozname? Kym na zaciatku knihy som sa len mierne nudila, pri konci uz som bola doslava nervozna a podrazdena z toho, ze sa na 800 stranach prakticky nic nedeje a podobne ako ini citatelia som pomaly zacala preskakovat cele odstavce s cielom mat to za sebou rychlo a bezbolestne. Nemozem sa zbavit pocitu, ze v podstate cela 4. cast serie nemala ani hlavu, ani patu a cely dej viedol od nikial nikam. Potesil Jaime, ktory pomaly dostava rozum a zacina okolo neho vanut akasi charizma, ostatne postavy uplne o nicom :-( Zatial co predosle casti sa niesli v atmosfere neustaleho napatia, jemnej zahadnosti a neistoty, tu neslo o nic...len teoretizovanie, politika, "dejiny jednej spadnutej chatrce sem, dejiny dalsej chatrce tam". Tanec sa draky ma caka na policke, ale myslim si, ze tak skoro na tu knihu po tomto sklamani nedostanem chut.

Tato kniha je krok, povedia si asi mnohí. Niektorí z nich dodajú, že krok späť (do rozťahanosti), iní, že krok dopredu (do umeleckosti), ďalší, že krok stranou (do niečoho úplne iného). Ja si dovolím pridať pár písmen a urobím z nej krokodíla. Crocodylus niloticus je zviera, ktoré pravdepodobne nechcete spoznať príliš zblízka. Pokiaľ sa s ním stretnete v jeho prirodzenom prostredí, budete zožrany, zožutý a v závislosti na vašej chutnosti strávený nebo vypľuvnutý. Práve taký osud zrejme čaká fanúšikov, ktorí uprednostňujú nado všetko rýchle strihy, skratky, zvraty a ďalšie korenie typické pre dobru šestákovou zábavu a ktorú doposiaľ Martin využíval v hojnom počte. V Hostině pro vrány sa jej ale moc nenájde. Krokodíl je na druhú stranu zviera veľmi ušľachtilé. Čím dlhšie pozorujete jeho drsný chrbát pripomínajúci masážnu rohožku, jeho oči a papuľu konštruovanú podľa vzoru kancelárskej zošívačky, tým viac sa vám páči. Hostina je skôr ako Martinove poviedky než ako predchádzajúce diely Písně ledu a ohně. Je atmosférická a smutná. Skoro nič sa v nej nestane. Teda, na prvý pohľad. Možno aj na ten druhý. Ako náhle sa ale nad niektorými udalosťami zamyslíte (napríklad aj s odstupom alebo pri opätovnom čítaní), zistíte, že je zo všetkých dielov Písně ledu a ohně asi najdramatickejšia. Martin dal proste iba prednosť pointám skôr motivačným než dejovým. Tie najväčšie konflikty a zvraty sú naraz zastrčené medzi ceruzami (hľadajte ich tam!). Súboj lásky a cti dosahuje výšin naozaj nevídaných. Cid by mohol závidieť, skutočne. Veľkou témou je tiež náboženstvo a viera. Odpovedí na veľké otázky sa ale samozrejme nedočkáte - skôr vám v záhone vášho mozgu, ak je samozrejme dobre zalievaný a obhospodarovaný, zakorení niekoľko ďalších. Je to všetko dobre, alebo zle? Skôr zle, ale ktovie. Taký spôsob písania sa predsa iba dosť odchyľuje od ostatku série a prinesie nejedno sklamanie. Možno aj nenávisť, horkosť, hnev, šialenstvo či dokonca konverzáciu k temnej strane literatúry. Obzvlášť tím, kto sú kojení seriálom a očakávajú rýchlu akciu, nemôžem Hostinu odporučiť. Tento kúsok bol totiž napísaný pre nás, ktorým nie je melanchólia životným osudom iba preto, že na onom mieste už tróni poézia. Na druhú stranu nemôžem poprieť kvalitné počítanie iba preto, že nie je v súladu so zvyškom série. No, a ono nakoniec ktovie, či to celé nie je prešibaný autorský zámer - niečo ako povestný Ecov kopec, ktorý musí každý čitateľ zdolať, aby bol hodný vstúpiť do kláštora. Takže viete čo? Hostinu možno predsa len skúste, nech ste, kto ste. Možno sa na ten kopec vyškrabete, objavíte v sebe tklivého krasoducha a zistíte, že sa vám to celé vlastne celkom páčilo. Povedzme, že predchádzajúce knihy série pripomínali svojím spadom niekedy horskú bystrinu. Hostina pro vrány je taká bystrina, čo o to, ale miesto vody v nej tečie med. Myslím, že Martin si veľmi dobre uvedomoval, že by asi bolo radno trochu zrýchliť, inak ho fanúšikovia zvlieknu z kože. Rýchle posledné kapitoly a rôzne "cliffhangery" s nimi spojené považujem samozrejme paradoxne za najväčšiu slabinu knihy. Vzbudia síce prudké žilobitie (nie nepodobné tomu, aké čitateľ pozná u Bouře mečů), avšak v konečnom súčtu tklivej a premýšľavej nálade knihy skôr ubližujú. Tu ste, pán Martin, mohol byť odvážnejší a neobzerať sa na chronických hltačov deja! Veď takí budú tak či tak nespokojní, aj keď ste im na záver pripravil taký zákusok!